Po raz drugi w ostatnich tygodniach legnicki spektakl w reżyserii Marcina Libera prezentowany jest na Słowacji. Tym razem, dwukrotnie we wtorek 25 września, w głównym programie 21. Międzynarodowego Festiwalu Divadelná Nitra z udziałem 13 spektakli z 10 krajów Europy.

W głównym nurcie festiwalowym uczestniczą teatry z Belgii, Czech, Węgier, Niemiec, Polski, Rumunii, Rosji, Słowenii, Słowacji i Wielkiej Brytanii. Anonsując legnickie „III Furie” w festiwalowym programie Milo Juráni napisał m.in.:

"To niesamowite i przerażające show," pisze internetowy magazyn Przekrój i nie chodzi tylko o treść, ale także teatralną formę. Połączenie granego na żywo punk-rocka, z kolażem różnych stylów w konwencji telewizyjnego serialu, porywa publiczność swoja niezwykła estetyką. Obrazy przedstawiane widowni są w równej mierze pełne ironii, jak i tragedii. Cel takiego zabiegu jest jasny – widzimy polski fenomen demitologizacji własnego uwielbienia połączony z deheroizacją bohaterów przeszłości”.

Całość w słowackim oryginale poniżej:

Idealizácia dejín je v slovenskom kontexte pojem veľmi známy. My sme predsa ten holubičí národ toľkými ranami skúšaný a večne niekým utlačovaný. V Poľsku na pokrivenú sebamýtizáciu, vo výsledku vedúcu k falošnému patriotizmu a naruby chápanému nacionalizmu, už recept vymysleli. V réžii Naszej Klasy to v nedávnej minulosti ukázal slovenský režisér Ondrej Spišiak a teraz, spôsobom radikálne odlišným, režisér Marcin Liber.

„Je to úžasná a desivá šou“, píše internetový magazín Przekroja nemá na mysli len obsah, ale aj scénickú podobu. Spojenie živej,        punk-rockovej hudby, s kolážou rôznorodých situácii v štyle akejsi televíznej šou, diváka strháva svojou neobvyklou estetikou. Divákom ponúkané obrazy sú v rovnakej miere naplnené iróniou aj tragédiou. Ich cieľ je však jasný – demytizácia poľského fenoménu vlastného zbožstenia a heroizácie hrdinov minulosti.

Do centra sa dostávajú príbehy dvoch postáv. Primitívnej a neštastnej Danuty, poddávajúcej sa rodinnej kliatbe a pani profesorovej, vyrovnávajúcej sa so zodpovednosťou za činy k patriotizmu vychovaného syna. Biela, červená a čierna dominujú priestoru s jasnou symbolikou. Je to nevinosť žien poznačená krvou, smútok zo zodpovednosti prerastajúci do šialenstva. Vina však musí byť umlčaná, prietor pre spitovanie svedomia neexistuje, žije sa ďalej.

Spomínané príbehy tvoria iba rámec pre ohromný kolotoč stereotypom nasiaknutých postáv. Homosexuálni fúzatí inštalatéri, ľahtikárske staničné prostitútky, ale aj prostý roľnícky ľud, vychádzajú na scénu aby sa stali súčasťou, slovami Julie Korus, recenzentky serveru Teatrdlawas, „pohľadu na pretrvávajúci poľský mýtus minulého storočia a to nie len cez históriu, ale aj súčasnými očami.”

Inscenácia nevytvára novú dogmu minulosti. Tri dramatičky pracujúce na jednom texte síce zaručujú potenciálnu objektívitu (k nej sa ostatne v rozhovoroch hlási aj režisér Liber), nie je v tom však žiadna tendencia alebo násilné prifarbenie. Naopak, ide o postoj k minulosti a súčasnosti, vo svojej podstate, plný pochybností. III fúrie sú čistým punkom, vojnou so zaužívaným názorom a stereotypom, ktoré tvorcovia lámu a odhadzujú ďaleko do kúta s tušením, že zajtra budú opäť na polici.

(Milo Juráni, „ Poľským punkom proti dejinám”, www.nitrafest.sk, 25.09.2012)